Kam sa podela radosť zo života

Premýšľala som nad tým včera. Ktorým veciam sa človek počas dňa venuje, ktoré ho skutočne tešia. Má šťastie človek, ktorý si pamätá tú radosť z detstva. Ten pocit, kedy jeho bytie bolo plne presiaknuté životom. Keď si pamätá ako to má vyzerať a presne vie, kam sa má navracať. Možno spoločnosť, možno školský systém učia nás, že sú dôležitejšie veci v živote ako vlastné šťastie. Strácame ho a závidíme ho iným. A už ani neveríme, keď vidíme, že je niekto šťastný, že je to možné, že je to úprimné. Myslíme si, že život musí byť ťažký. Prestávame veriť naplneniu svojich snov. Kam sa podela radosť zo života? No nikam. Stále je tam, v našom strede. Len je prekrytá nánosmy predsudkov, neprospešných programov, blokov a tráum, rôznych náhražok, ktoré na chvíľu vyzerajú ako radosť. Je zázrak, keď správne zvolenou technikou sa tieto prekážky odstránia a prečistí sa tok energie a plného prežívania života v radosti. Keď šťastie a radosť môže voľne prúdiť. Keď človek presiaknutý vlastnou radosťou a životom napĺňa touto energiou celé svoje bytie, priestor, v ktorom žije, prekypuje ňou až tak, že nakazí ňou aj svoje okolie, ľudí, ktorí sa ocitnú v jeho blízkosti. Kam sa podela radosť zo života? Taká tá obyčajná, ničím nepodmienená, jednoducho len obyčajná radosť z toho, že žijem? Možno sa len rozplynula v nenaplnených snoch a životných sklamaniach a ja ju znova nachádzam vo všednom dni, v obyčajných jednoduchých veciach, v dlhých zimných večeroch, v teplých letných ránach, v jarnom speve vtákov a kráse rozkvitajúcich kvetov, v jesennom šuchotaní lístia, pred každým usínaním s myšlienkou na zmysluplne prežitý deń,  po každom prebudení s vďačnosťou, že znova žijem. Môj jedinčný život.